História: Súkromná vojna voči Československu, cieľ červené strechy

28. November 2016 · Autor: admin 

Je 5. októbra 1938, na našom území ešte panuje mier, v pohraničnej dedine Hangonyi (Maďarsko) je umiestnená rota pohraničnej stráže 7/9 pod velením kapitána Gábora Felcsíkiho, tomuto podliehajú aj čaty pohraničníkov 7/20 z obce Uraj, 7/21 z Hangonyi a 7/22 z Domaházy. Kapitána Felcsíkiho a jeho mužov iritujú červené strechy na domoch v dedinách Bottovo a Orávka, ktoré so závisťou  sledujú z ďalekohľadom.

Keďže jeho vojaci sú viacdetní otcovia, nemajetní bezzemkovia, tak spriada svoj plán. Pravda je však tá, že útočia na tak isto nemajetných obyvateľov obcí, ktorých ešte aj vnuci splácali pôžičky za stavbu domov. Už dopredu rozdelil tieto domy svojim vojakom a určil aj správu na dobytom území, jeden jeho vojak bol v civile slúžnym sudcom a druhý je význačným poľovníkom, tak tých poveril vnútornou organizáciou. Od 4. októbra je v Maďarsku vyhlásená armáde pohotovosť, a tak kpt. Felcsíki si to vykladá po svojom a predpokladá útok na Československo. Dúfa, že obsadenie kolónií v Bottove a Orávke zostane vo víre udalostí nepovšimnuté, a tak o 02.00 hod. vydáva rozkaz na útok.

Najskôr sa pohne sedem družstiev, zložených z pašerákov a pytliakov, sú vycvičené poručíkom Tiborom Meskom. Ich úlohou je za pomoci konfidentov vyradiť z boja pásmo československého opevnenia, tréning bol vykonávaný na objekte vodárni v Hangonyi. Za prepadovou jednotkou nastupuje o dve hodiny rota do útoku v sile 10 dôstojníkov, 446 vojakov, 34 žandárov a 7 colníkov, vyzbrojení boli puškami, samopalmi, ručnými granátmi a 14 guľometmi, dĺžka útoku sa pohybuje v rozpätí 16 – 18 kilometrov od obce Hostice až po Vlkyňu. Počasie je veľmi daždivé, terén blatistý a československí hraničiari už o 03.00 hod. odhaľujú vojenský prepad. Do neba vyletela prvá raketa, vystrelená v obci Janice, označujúca narušenie štátnej hranice. Čata 7/22 sa rozdelila na dve polovice, prvá napadla obec Vlkyňu, do boja proti nim vstúpilo 12 príslušníkov stráže ochrany štátu, po krátkom boji však obec opustili a miestne maďarské obyvateľstvo zdemolovalo kasárne finančnej stráže. Maďarskí vojaci po tomto dostali rozkaz o zastavení akcie a ustúpili späť za hranice.

Druhá polovica stratila orientáciu a v oblasti medzi Rimavskou Sečou a Čížom sa dostala pod paľbu zo 6 až 8 bunkrov. Po odpútaní sa skupiny spod paľby, dostali rozkaz na návrat, a taktiež ustúpili za hranice. Z hľadiska prepadu bol najúspešnejší útok v smere na Širkovce, tam čata pod velením Zudlu obsadila miestny hradný kopec a získali tak kontrolu nad časťou údolia Rimavy ako aj Gortvy. Taktiež sa im za pomoci miestneho obyvateľstva podarilo obsadiť bunkre v katastri obce, ako aj most cez rieku Rimava. Zajatí vojaci slovenského pôvodu boli prepustení a českých pri ústupe odvliekli na Domaházu. Stred útoku však smeroval na Orávku a Bottovo, kapitána Felcsíkiho pri pochode sprevádzala aj cigánska kapela, tá neskôr utrpela ujmu, basistovi rozstrieľali obrancovia Orávky jeho hudobný nástroj, utekajúc zachránil len jeho torzo.

Najzaujímavejší a z hľadiska konfliktu rozhodujúci boj sa odohral v strede útočiacej zostavy  v priestore obce Rimavská Seč a poľnohospodárskej kolónie Orávka. Hlavná sila maďarských jednotiek – spolu štyri čaty roty 7/9 a čata 7/21 postupovali jednotlivo v tomto smere. 1. čata obsadila Janice. Po následnej rekognoskácii močaristého terénu honvédi, posilnení viacerými mužmi z tejto obce, postupovali na dolnú Orávku (pustatina Čobánka). Tu ich zastavila paľba opevnení a prinútila prijať pozičný boj. 2. čata obsadila Chrámec, a následne postupovala na hornú Orávku (pustatina Kacagó). 3. čata, ktorá postupovala súbežne s 2. čatou, sa pri Martinovej okolo 5. 00 hod. ráno takisto dostala do krížovej paľby opevnení a tiež prešla do obrany. 4. čata sa južne od Dubovca dostala do tvrdého boja s hliadkami SOŠ, ktoré ju zastavili. Čate 7/21 sa napriek prechádzajúcim plánom podarilo dosiahnuť len priestor Drne. Maďarskí pohraničníci z 2. čaty, ku ktorým sa pripojili aj ďalšie družstvá z iných čiat, vrátane rómskej kapely a guľometného oddielu, prekročili severne od dolnej Orávky železničnú trať Jesenské – Plešivec a postupovali na hornú Orávku. Úplne na hrote útoku postupovali por. T. Meskó spolu s rtn. Dezső Kovácsom. Tu už ale bola v pohotovosti zmobilizovaná rota 2. hraničiarskeho práporu 9. Tejto jednotke velil poručík pechoty František Večeřa. Maďarskí pohraničníci postupovali voľným terénom sprava.

Vtedy čs. obrancovia zažili kritické chvíle, keďže z jednej pevnôstky vyšla jeho osádka a mienila sa vzdať. O jej opustení D. Kovács neskôr napísal: „Naľavo sme videli, že z jednej pevnosti vyšlé mužstvo, mávajúc svojimi vreckovkami, nás prijímalo, vzdávali sa, nestrieľali.“  Tu však nastala zaujímavá situácia, a to, že čs. hraničiarov honvédi nestihli vziať do zajatia, lebo situácia sa vzápätí zmenila. Osádka pevnôstky, zamaskovanej napravo v agátovom háji, situáciu zvládla. Tento objekt si sprava postupujúci honvédi všimli až vtedy, keď dlhá guľometná dávka z pravého kazematu zasiahla čelo postupujúcej skupiny. Účinok tejto paľby otriasol útočiacou jednotkou. Poručík Meskó a ďalší piati honvédi padli v priebehu niekoľkých sekúnd. Ďalší ôsmi boli zranení vrátane rtn. Kovácsa. Zvyšok útočníkov však padol tiež do pasce, keďže osádka bunkra, ktorá sa pôvodne chcela vzdať, opäť obsadila svoj objekt a začala paľbu na nepriateľa.

Následne sa paľba ozvala aj z domov na Orávke. Tu sa do boja zapojili aj miestni slovenskí kolonisti ako aj legionári z Bottova, ktorí stihli zaujať obranné postavenie. Maďarská čata bola úplne rozbitá. Silná priehradná paľba čs. opevnení sa následne sústredila na honvédov, ktorí začali ustupovať, resp. sa ešte pokúsili nájsť úkryt za stohmi slamy a prejsť do obrany. Fakt, že sa honvédom nepodarilo prekonať líniu opevnenia na hornej Orávke, prakticky rozhodol o neúspechu celej akcie. Kapitán Felcsiki sa v čase tohto boja nachádzal na dolnej Orávke. Tu sa od ustupujúcich dozvedel o neúspechu 2. čaty a o ďalších udalostiach. Následne  Felcsikimu neostávalo nič iné, len dostupným jednotkám vydať rozkaz na ústup späť do Maďarska. Okolo 9. 00 hod. bol v línii opevnenia v priestore Orávky a Rimavskej Seči opäť pokoj.

Československí hraničiari začali postup na juh k hranici, pričom prečesávali predpolie objektov. Jednotlivých padlých a zranených honvédov nachádzali na rôznych miestach: priamo pred opevneniami, ďalej pri kraji cesty na hornej Orávke, v blízkom kukuričnom poraste a inde. Z maďarských zajatcov, ktorí vládali chodiť, bola zostavená skupinka a odvezená na nákladnom aute do župného domu v Rimavskej Sobote na prvý priebežný výsluch. Zajatý rotný D. Kovács, ktorý prežil priehradnú paľbu na Orávke, s trpkosťou porazených neskôr v spomienkach konštatoval: „Tak sme predsa len vtiahli do Rimavskej Soboty, ale, bohužiaľ, nie tak, ako sme plánovali..“

Kapitán Felcsíki sa ešte istý čas udržal v obci Širkovce a ignoroval rozkazy k okamžitému opusteniu územia ČSR, o 17.00 hod. však dostal ultimátum od oblastného veliteľa, plukovníka Balghu, ktorý sa odvolal na záujmy Maďarska a nariadil okamžitý ústup. Kapitán Felcsíki už nemohol ďalej vzdorovať rozkazom a tak o 21.45 hod. opustil naše územie aj posledný maďarský vojak.

Na našej strane neboli obete na životoch bolo pár zranených, na maďarskej strane bolo 9 mŕtvych a viac zranených, z ktorých 14 neskôr skončili v Ilave a pracovali v kameňolome. Na slobodu sa dostali 5. januára 1939. V smere útoku stálo 47 opevnení, z toho 11 naši vojaci vyprázdnili, 6 sa vzdalo, všetky v okolí Širkoviec, ostatné vstúpili do boja a odolali. Samozrejme, následkom pohraničného incidentu prebehol čulý diplomatický ruch, kapitán Felcsíki bol podrobený vyšetrovaniu v Maďarsku a bol prehlásený za nesvojprávneho ako človek, ktorý nevníma realitu a nevedel ovládať svoje konanie. Pravdepodobne to bolo účelové konanie, lebo v roku 1942 bol Felcsíki povýšený na majora a objavil sa na východnom fronte, kde ho pri Done dňa 16.1.1943 videli naposledy živého. Šesť mŕtvych previezli vozmi na hranice a odovzdali maďarským úradom, jedného odplavila rieka Rimava, por. Tibor Mesko, pôvodom zo šľachtického rodu z Dolného Kubína, bol s vojenskými poctami pochovaný v Orávke. Po Viedenskej arbitráži a obsadení nášho územia boli jeho telesné pozostatky prevezené do Maďarska.

Celý prepad je tak možné označiť za odsúdenia hodný akt, keďže sa udial bez vyhlásenia vojny z číreho rozmaru kapitána Felcsíkiho, ktorého znervózňovali červené strechy domov v Bottove a Orávke. Na našej strane bolo stíhaných 25 obyvateľov, ktorí pomáhali pri prepade maďarskému vojsku.

Autor: Vladimír Gondáš

Zdroje: Maďarský štátny archív – Bizalmas Értesítések 1938. október https://sk.wikipedia.org/wiki/Prepadnutie_okresu_Jesensk%C3%A9
Peter Chorvát – Vojenská história 1/2008
http://forumszemle.eu/2006/06/28/simon-attila-sippal-dobbal-nagybogovel-avagy-kiserlet-a-felvidek-visszafoglalasara-1938-oktober-5-en/
Foto: Mapa prepadu, Zostatky bunkra v katastri obce Dubovec

 

 

Publikované 28. 11. 2016

Comments

7 komentáre/ov - “História: Súkromná vojna voči Československu, cieľ červené strechy”

  1. adminisrator - 28. November 2016 8:30

    Ďakujem ! Pekný článok.

  2. B.T. - 28. November 2016 16:53

    Pán Gondáš, keď napíšete A napíšte aj B. Obyvatelia obcí Vlkyňa, Janice, Chrámec, Drňa, Šimonovce, Širkovce vítali prichádzajúcich maď. vojakov ako osloboditeľov, vyvesili maď. zástavy, spievali, bola hudba a radosť, v krčme v Janiciach sa čapovalo vo veľkom. Do radov maď. armády sa ihneď prihlásilo 50 mladých. (z nich bolo potom 25 stíhaných ČS orgánmi) Účelom tejto akcie bolo otestovať betónové bunkre, ktoré stavalo ČS v r.1937-38 na ochranu zabraných okupovaných území. Felcsíki ako kpt. pohraničnej roty dobre vedel, že výstroj ľahkých ručných zbraní svojich vojakov je málo voči betónovým bunkrom. Napriek tomu to skúsil. Do zajatia padlo aj 10 ČS pohraničníkov, boli zajatí len niekoľko dní. Váš článok neobsahuje žiadne nové skutočnosti, je to preklad z dokumentu Attilu Simona.

  3. MrUG - 28. November 2016 17:51

    Mýlite sa, ináč poznám všetky práce Attilu Simona na túto tému, a nesúhlasím s jeho verziou, z jeho práce som použil snáď 10 viet. Súhlasím však s tým, že v tak krátkom článku nebolo možné všetko uviesť, ale ubezpečujem, že v nie dlhom časovom úseku bude zverejnený celý tento prípad aj vrátane doteraz nikým nezverejnených údajov. Smerodajný pri písaní bol pre mňa Peter Chorvát a jeho závery, ktoré som si overil z iných zdrojov. Veci ktoré uvádzate sú z pamätí kpt. Felcsíkiho z roku 1942, čiže písal to 4 roky od udalostí, jeho sled a údaje spochybnil aj Vami uvádzaní P. Simon.

  4. B.T. - 28. November 2016 20:09

    Mýlite sa, alebo klamete. A.Simon navštívil starších obyv. obcí Janice,Chrámec,Širkovce a potvrdili, že po príchode maď.vojsk vypukli oslavy a do maď. armády sa prihlásilo asi 50 mladých. P. Chorvát nebol na mieste činu zisťovať skutočnosti. Aj P.Chorvát vychádza z výpovede kpt. Felcsíkiho, uvádza to medzi zdrojmi v časopise Voj. história 1/2008, ktoré vypovedal na jar r.1941 (nie 1942 ako píšete). Táto výpoveď je nepresná, ale napriek tomu P.Chorvát vychádza z nich, ale vyberiava iba to čo mu pasuje. To je taká selektívna história. P.Chorvát píše na objednávku svojho nadriadeného riaditeľa VHÚ súdruha Čaploviča politického nominanta Smer (je to syn súdruha vysokopostaveného politika Smer Dušana Čaploviča) Táto téma je dobre dokumentovaná v VHA Praha a aj v maď. HM HIM Budapest len treba vedieť hľadať.

  5. MrUG - 28. November 2016 21:12

    Ono viete vojenský archív z Prahy a ani Budapešti nie je novinkou, zabudli ste ešte na Slovenský národný archív z Bratislavy a vojenský archív z Trnavy, no a neuveríte ale niečo málo nájdete aj archíve v Rimavskej Sobote, len bolo treba hľadať. Ako spomínam, je len otázkou krátkeho času, kedy budú dostupné a zverejnené všetky údaje, vrátane výpovedí vojakov z čs. strany, výsluchy maď. vojakov a súdny spor s osobami ktoré im pomáhali ako aj nasadenie ľahkých tankov pri odrazení útoku. Pozrite pán Chorvát by zbytočne cestoval, pokiaľ by chcel, tak by našiel presne opačných pamätníkov a ruku na srdce, koľko žijúcich osôb ešte môže byť, čo by si pamätali jeseň roku 1938, poprosím nepočítajme sem, vtedajšie deti, viete oni tej noci v čase útoku spali a je obrovský rozdiel, či niečo vidíte, prežívate alebo to len sprostredkovane počujete… takýmto spôsobom vznikajú len legendy, povesti alebo rozprávky…

  6. calcit333 - 30. November 2016 8:59

    …”po príchode maď.vojsk vypukli oslavy”…
    **
    :-) :-) :-)

    -Júúúj ale som sa dobre hneď z rána zasmial… :-) :-)
    -Človek až žasne čo ešte stále niekomu drieme v hlave a o čom dnes ešte niekto stále sníva :-)

    :-)

    -Tak pekný deň a oslavu prajem :-)

  7. calcit333 - 30. November 2016 9:51

    Útok na Janice

    Zem sa chveje,
    bubny znejú,
    zbiehajú sa davy,
    ľudia zle je,
    v diaľke vejú,
    šašovské zástavy,

    už sa rúti,
    hún smelý,
    na capkovi sedí,
    v ruke prútik,
    čo je celý,
    z veľmi biednej medi,

    a ako štít,
    vrchnák z hrnca,
    zrejme od kapusty,
    nebojí sa ten hún konca,
    veď je to chlap hustý,

    capko len tak motá sa,
    no hún k cvalu chystá sa,
    a za pásom klobása,
    prehliadnuť ho nedá sa,

    Na Slovákov zaútočil,
    prútikom sa oháňa,
    do bahna mu capko skočil,
    tak ho odtiaľ zaháňa,

    špinavý a smrdí k tomu,
    ten hún, rytier maďarský,
    capko si to mieri k domu,
    nie je koník avarský,
    on sa chce len trochu napásť,
    a kozičky naháňať,

    no a ten hún prútikom,
    kury môže zaháňať….

Musíš byť prihlásený, ak chceš vložiť komentár.