Korene našej rodiny: Prastarý otec, čo sa na cisára pána podobal

24. November 2016 · Autor: admin 

Pri čítaní článku, že v týchto dňoch okolo 21. 11. uplynulo 100 rokov od úmrtia Františka Jozefa I., som si spomenula na slová môjho starého otca: „Vieš, tvoj prastarký sa na cisára pána podobal.”

Prastarý otec, otec môjho starého otca z mamičkinej strany, ktorý žil v Ratkovskej Lehote a často na neho myslím. Prastarý otec, o ktorom som od malička počúvala pri mnohých príležitostiach od starkých i mojej mamičky. Prastarý otec, ktorý stráži stodolu za humnami ešte aj teraz, hoci sa to zdá nemožné. Možno by som jeho hrob ani nenašla, keby naozaj nebolo vidno našu stodolu od hrobu prastarého otca. Tak si jeho pamiatku uctievame ešte aj dnes.

„Starká, dajte mi mlieko do tohoto pekného hrnčeka,“ ukázala som na jeden z dvoch hrnčekov vystavených na poličke pri staručkom rádiu.

„Jáj, do toho nie,“ znela odpoveď. „Rozbila by si ho.“

Nechápala som, ale kým som bola menšia, vôbec som sa nad tým nezamýšľala. Až neskôr, keď som stále otravovala, mi to starký vysvetlil.

„To nie sú také obyčajné hrnčeky.“

„Ja vidím, že je na nich rakúsko-uhorský cisár Ferenc Jóžka.“ (František Jozef)

„Áno, aj to, ale pre nás nie sú vzácne kvôli cisárovi pánovi. Vieš, keď sa tvoj prastarký išiel fotiť, pri fotografovi nastala trma – vrma. Okolo neho sa začalo pošuškávať, prišli dáki ľudia a pozerali na prastarkého. Vtedy to bol ešte mládenec. Všetci začali neveriacky krútiť hlavami. V rukách mali akýsi obrázok a porovnávali ho s prastarým otcom.

Prastarý otec sa aj zľakol. „Však ja som nič zlé…“ Položil nedokončenú otázku a po chvíli dopovedal: „Čo sa deje?“

„No, bude to naozaj tak,“ hovorili si chlapi medzi sebou. „Počúvaj fijam, vieš ty vôbec o tom, že sa ty na nášho cisára pána podobáš?“ Ukázali mu obraz mladého cisára pána.

„Čo ja viem, ja som ho v živote nevidel.“

„Ešte ti to nikto nepovedal?“

„Nie. A kto by mi?“

„No vieš, ja ti tento tvoj obrázok nedám, ale ho pošlem na cisársky dvor, že čo oni na to.“

„Tak som nepochodil,“ zvestoval rodičom mladý Pali a porozprával apovi a mame, čo sa mu prihodilo. Žiadny obrázok mu nechceli dať, lebo že ho pošlú na cisársky dvor.

Čas ubiehal. Pri robote na poli na fotografa aj zabudli, až raz prišlo písmo. Pán notár zavolali mladého Paliho Koreňa na úrad. Vyplašený mládenec došiel celý nesvoj, že on žije čestne a nemá nič do činenia s úradmi, tak čo sa stalo, že ho takto…

„Nič sa nestrachuj. Prišiel nám list z Viedne a v ňom stojí, že sa ty chlapče naozaj podobáš na nášho cisára pána, tak ti vrchnosť nariaďuje a zakazuje fotografovať sa. Toto úradné písmo musíš ukázať, keby niekto chcel tvoj obrázok.“

„Tak, keď sa nedá, tak sa nedá,“ skonštatovali doma.

„Pali sa aj oženil a mal päť dievčat a jedného syna Paliho, to som ja – tvoj starký. No a aby sme predsa len vedeli ako ten náš prastarký vyzerali, tak na jarmoku v Ratkovej stará mama kúpila tieto hrnčeky.

Dva.

Vidíš, na jednom je cisár pán mladý a na druhom je už staručký. Už chápeš, že z takých vzácnych hrnčekov sa nepatrí piť mlieko? Až budeš veľká, budeš ich ty opatrovať a spomínať na prastarého otca.“

Mali pravdu. Mám ich na poličke a vždy keď utieram prach, myslím na neho.

„Až na tú uniformu a vyznamenania sa ten “môj apo” na nich podobá,“ utrúsil poznámku  starký.

Len ma mrzí, že som sa zabudla opýtať, či si prastarý otec, keď bol starý, nechal aj takú podivnú bradu ako mal cisár pán.

Autor: Gita Borošová

 

Publikované 24. 11. 2016

Comments

Musíš byť prihlásený, ak chceš vložiť komentár.