Postreh: Divá Bára a modlivky

6. Január 2016 · Autor: admin 

Vlastne, ešte v starom roku som si všimol v našej škole jeden zaujímavý úkaz. Presnejšie, nie je to všeobecný jav  vyskytujúci sa na území celej našej vzdelávacej inštitúcie, ale ani „modlivky“ nie je v slovenčine formálne správny výraz pre modliacich sa žiakov. O čo ide? Divá Bára- to ona môže za to- je jav nevídaný v nudnom akademickom prostredí civilnej strednej školy…

Najprv však vysvetlím, kto je Bára a to dokonca ešte s prívlastkom Divá. Moja priateľka mi darovala po Mikuláši vlastnoručne vyrobeného vianočného škriatka, aby som si Ním (presnejšou Ňou) vyzdobil svoj kabinetný kútik. A tak nasledujúce ráno postavím „škriaticu“ na skriňu, a v tom vtrhne prekvapená kolegyňa so slovami: Čo je to za divú Báru? Tak škriatkovi prischlo toto meno.

Pre mojich žiakov Báruška, priniesla so sebou jeden zaujímavý úkaz. Ale najprv od piky: Murári nepatria medzi najlepších žiakov na škole služieb vyučujúcej k „čiernym povolaniam“. Ale zato majú pedagógmi „uznávané“ prefíkané výmysly a svoje zažité finty. Na odborný výcvik (pre nich iba skrátene –Prax) chodia ako besní- lebo… Lebo dostávajú od tohto školského roka VRECKOVÉ- ako nikde inde na žiadnej škole! Štyridsaťtri bubáčikov-euráčikov (ako svoj odpracovaný podiel na produktívnej práci nazývajú), veru pre 16-17 ročných elévov s kelňami, nie je taký malý peniaz! A tak sa snažia na prax chodiť za každú cenu- aj za cenu, že tam chodia chorí, či práve v posledných dňoch (štvrtok-piatok) ochorejú- lebo všakže, oni si musia v krátkych rukávoch aj zakúriť mimo dielne a zarobiť svoje „pepe“…

A tak v pondelok, niekedy aj v utorok nasledujúceho týždňa na teórii oddychujú, liečia sa- alebo ako oni hovoria- „lížu si svoje rany z praxe“. No, a v stredu-štvrtok prídu do školy totálne nepripravení a ospravedlňujú sa, že jeden-dva dni boli chorí. Niektorí sa chodia i preventívne ospravedlňovať do kabinetu triedneho učiteľa, aby im „žehlil ich maródky“.

Aj toť, ostatný teoretický týždeň pred Vianocami sa jav „chronickej chorobnosti“ murárov opakoval. V stredu boli ešte na vyučovacích hodinách prítomní „až“ dvaja murári (ešte šťastie, že ich skupina je zaradená medzi čašníkov v triede, a tí mali ešte v stredu takmer stopercentnú dochádzku!), a tak sa ospravedlňovali už hneď pred prvou hodinou.

Teda, sedeli v kabinete na gauči, kde ich usadila kolegyňa, aby počkali na triedneho. Vojdúc do dverí vidím, ako sa 2 modlivky prihovárajú Divej Báre na skrini so slovami: „Daj, aby nás vypočul a urobil, aby nás neskúšali…“ Koniec ich modlitby už nepočujem, lebo spúšťam na nich: „Tak čo, pohania! Učiť sa vám nechce?“ Odpovedajú: „Aj Báruška nás vypočula, lebo my sme naozaj chorí- ešte aj teraz kašľeme…,“ a rozlieha sa ohlušujúci chrapot ich predstieraného kašľa. „No, dobre chlapci a kedy si to dobehnete? “ Zajtra určite budeme mať dopísané všetko…,“ znie neuveriteľná odpoveď a prefíkané ohníky v ich očiach len dosvedčujú o ich skutočných zámeroch. „Jasné, zajtra sa budete liečiť pred praxou, keď tak ´strašne´ kašlete!“, nestíham ani dopovedať a už sa pracú z miestnosti. Pred zavretím dverí ešte stihnúť dvoma prstami bucnúť do Báry so slovami: „Bára, nezabudni!“ . Istota je istota…

Autor: Viliam Vaš

 

Publikované 1.1.2016

Comments

Musíš byť prihlásený, ak chceš vložiť komentár.