História Gemera: Duchovia, bosorky a iné potvory (pokračovanie)

2. Júl 2015 · Autor: admin 

V druhej časti „strašidelných“ príbehov, ktoré kolovali a dedili sa z pokolenia na pokolenie v našom regióne začíname príbehom z Tisovca tak, ako sa zachoval ku koncu 19. storočia. Ľudia o ňom vravievali ako o duchovi z Hradovej.

Nad mestečkom Tisovec sa týči vrch Hradová, jeho stráne sú strmé, vrch je na malom kúsku plochý a nezarastený. Podľa povesti sa tam každý večer zjavuje prízrak, ktorý v dlhých bielych šatách prelietava okolo Hradovej. Kedysi v Tisovci žil jeden veľmi bohatý človek a on mal nádhernú 16 až 17-ročnú dcéru, ktorá sa zaľúbila do miestneho driečneho šuhaja. Tento mládenec, ako sa to stalo, nik nevie, ale zrazu náhle zomrel a dievčina za ním veľmi smútila.

Darmo plynul čas, nedokázala na neho už zabudnúť. Jej otec ju chcel vydať za jedného mládenca, ale ten nebol milý jej srdcu a odmietla sa za neho vydať. Jej otec sa na ňu veľmi nahneval a preklial si dcéru so slovami, že ak zomrie, tak ju dá pochovať na vrchol Hradovej, aby nemala po smrti pokoj, aby ju bosorky a vetry neustále pokúšali a nenechali ju odpočívať v hrobe.

Dievčina naozaj za krátky čas umrela a nemilosrdný otec dodržal svoje slovo, prekliatu čarokrásnu dcéru pochoval na vrchole kopca. Prekliata dievčina nenašla pokoj vo svojom hrobe a o polnoci pri splne mesiaca vstáva z hrobu a obchádza celý vrch oblečená do dlhých bielych šiat. Miestne obyvateľstvo v strachu hovorí o duchovi z Hradovej.

Nuž, aby ani Klenovec nebol výnimkou, tak sa pozrieme aj tam.

Pod vrchom Klenovský Vepor sa nachádza veľká lúka, ktorej rozparcelovanie bolo zakázané. Povesti hovoria o tom, že v blízkom lese od daného vrchu žil jeden veľmi starý pustovník, ktorého pre modlitebné stretnutia s veriacimi nazývali  svätým pustovníkom. Podľa malého vrchu, kde mal príbytok, ho volali aj Ostros.

Údajne bol synom chudobného grófa a po smrti svojich rodičov odišiel do lesa, kde svoj život zasvätil službe bohu. Učinil tak preto, aby pokáním odčinil hriechy svojich predkov. Postavil si v lese malú chatrč a každý deň nerobil nič iné, len sa modlil. Keď ho vyhľadali ľudia, dával im dobré rady a všetko im povysvetľoval, na čo sa ho pýtali. Kopec ako aj les s priľahlými poľami ako aj lúkami boli jeho majetkom. Po jeho smrti chceli tieto pozemky rozparcelovať, ale vždy sa zjavil ako duch a nedovolil to. Táto parcela je stále v celosti a tam je aj pochovaný, malý kopec skrýva jeho hrob a miestny mu nepovedia ináč ako Ostros.

Istý Štefan Kupás, obyvateľ Zacharoviec, sa vracal domov medzi prvou až druhou hodinou po polnoci. Ako prichádzal pod dedinu, tak z priľahlého jarku počul vravu, ktorá bola popretkávaná smiechom. Miestni obyvatelia to tvrdia, že toto sa opakuje každý rok, pri prvom splne mesiaca. Vtedy neodporúčajú nikomu, aby sa na tej ceste pri stráni zastavil, lebo prízraky vtiahnu pocestného do jarku. Štefan Kupáš túto poveru poznal a počul o nej, ale neveril jej, a keďže bol smelým mládencom, tak sa schytil, zišiel z cesty a šiel sa pozrieť k jarku. Lenže nevidel vôbec nič, len nejaké sladké vábivé hlasy a tak tieto hlasy nasledoval a vošiel do jarku, kde ho miestni našli ráno mŕtveho. Odvtedy tomuto jarku prischol názov „Jarok prízrakov“, a tak ho pospolitý ľud aj volá.

Doslov: V sérii prinášam príbehy, ktoré sa kedysi dedili z pokolenia na pokolenie a postupne v našom zmodernizovanom svete upadli do zabudnutia. Kedysi za dlhých, zimných večerných hodín bez elektriny boli strašidelné historky vďačným námetom na rozhovory a takto si aspoň kúsok priblížime, čo bolo ich témou  na sklonku 19. storočia v našom regióne Gemer.

Autor: Vladimír Gondáš
Zdroj: Ethnographia: A Magyar Néprajzi értesítője 7.  évfolyam 1896

 

Publikované 2. 7. 2015

 

Comments

Musíš byť prihlásený, ak chceš vložiť komentár.