Korene našej rodiny: Prečo z nás nie sú ropní magnáti

23. Jún 2015 · Autor: admin 

Moje staré mamy nemali slovenské korene. Jedna stará mama, babička, bola Poľka z mesta Gorlice a druhá bola Maďarka z dediny Vily, dnes súčasť Miškolca. Ich rodičia šli na Slovensko za robotou s nádejou na lepší život.

Bratia Pzsebycowskí sa konečne rozhodli: „Tak predajme túto neúrodnú zem, naozaj len živoríme a trieme biedu. Možno má sused pravdu a nechce nám zle, keď ju chce kúpiť. Veď len pozrite na tie naše deti, čo ich tu čaká. To čo nás, lopota na pôde a aj tak len hlad a bieda. Poďme za ním, dohodneme sa na cene a nech nám povie, kde sú tie bane, v ktorých kopú železnú rudu a dá sa tam aj zarobiť, lebo tu robota pre nás aj tak nieto.“

Tak sa aj stalo. No úmysly ich poľského suseda neboli až také nezištné. Až po rokoch sa bratia dozvedeli, ako ich sused zbohatol. Už vtedy vedel, a preto si aj robil zálusk na ich pôdu, že ložiská čierneho zlata – ropy, ktoré sa tu v tomto období okolo roku 1850 v Gorliciach objavili, sa tiahnu popod zem bratov Pzsebycowských. V tomto meste mal v rokoch 1853 až 1858 svoju lekáreň Ignác Lukasiewicz, lekárnik, ale aj konštruktér a vynálezca, ktorý experimentoval s ropou a ktorý zostrojil petrolejovú lampu.

Rákošská Baňa – Telep – to je niekoľko prízemných domov, vrchná a spodná kolónia, ako ich volali. Tam ich odpravil „dobrý“ sused. Kraj je to úžasný. Mohutné buky, voňavé lesné lúky plné zveri, lesných plodov a húb. Na kolónii rástli lipy, gaštany, platany v panských záhradách aj ovocné stromy.

V tomto období sa sem pod Železník do banských osád sťahovali ľudia z celého Rakúsko-Uhorska za robotou v železorudných baniach. Dnes sú to už len priezviská, ktoré sa zachovali, a mnohé z nich sa poslovenčili. Žil tu Ichnatólia, Bonfanti, Radnóty, Zagiba, Rapešpergel, Raizingel, Bulchart, Pechovič, Daxner, Kozlok, Sentandráši, Schmidt, Hederváry a aj naši Pzsebycowski. Samozrejme, najviac tu žilo ľudí s maďarskými priezviskami.

Život v baníckych kolóniách nebol jednoduchý. Robota v bani na dve zmeny ťažká, nebezpečná, za pár korún, ale ľudia ostali. Stali sa baníkmi, aj zo svojich synov vychovali baníkov a tí tiež. Moji starkí žili na spodnej kolónii. Mali deväť detí, a keď babička ochkala, že sa im mohlo ľahšie žiť, keby neboli mali toľko detí, starý otec sa len potmehúdsky pousmial a  poznamenal: „Na dobrej mašine sa všetko ľahko spraví.“

„No, no, starý blázon, na mňa vinu zvalí,“ nedala sa babička.

Prišebicovci, ako si meno poslovenčili, vedeli aj pekne kresliť. Jeden z bratov tento svoj talent aj využil. Deti hladné, peniaze žiadne, rozhodol sa. Namaľoval tisíckorunáčku. Šiel za židom do obchodu a nakúpil, čo bolo treba. Keď išiel platiť a podal židovi tisíc korún, ten oči vyvalil, skade taký chudobný človek má toľký peniaz. Dal si bankovku overiť a, samozrejme, milého Prišebicu báčiho zavreli. Po odsedení trestu sa ho pýtali, či bude ešte maľovať peniaze, a on na to: „Budem, ak budú moje deti hladovať, ale namaľujem menší peniaz.“

Babička nikdy nebola slúžka, u pánov bola „frauzimerka“, mala na starosti dom a kuchyňu, aby všetko bolo, ako treba. Bola šikovná, múdra, mala prirodzenú noblesu a ako všetky Poľky bola vysoká a krásna.

Babičkou sme našu starú mamu volali preto, lebo jej najmladšia dcéra Mária žila v Prahe a naše pražské sesternice ju volali babička. Nám sa to náramne páčilo. Veď na Telepe mal každý starú mamu, len my babičku, a to už bolo niečo. V sedemdesiatke letela lietadlom do Prahy a veľmi si pochvaľovala, že tam nedrgá ako na motore. V Prahe jej malo byť lepšie, ústredné kúrenie, pekný veľký svetlý byt pri dcére. Stal sa pravý opak. Začala tam pomaly upadať, chradnúť, preto sa súrodenci dohodli, že bude lepšie, ak príde umrieť domov.

Stalo sa tak až o dvadsať rokov. Prechádzky po Telepe v lone prírode ju pookriali. A v deväťdesiatke ma prišla pozrieť, keď sa nám narodil druhý syn, na druhé poschodie bez výťahu a ťažkala si, že už nevládze chodiť po schodoch. „Meghalok bab sekel,“ týmito slovami vždy vyjadrovala svoju bezmocnosť. „Aj ja by som tak chcela nevládať vo vašom veku, babička moja zlatá,“ vravievala som jej. Dožila sa deväťdesiattri rokov, nepotrebovala okuliare a nemala ani šedivé vlasy.

Autor: Gita Borošová

 

Publikované 23. 6. 2015

Comments

Musíš byť prihlásený, ak chceš vložiť komentár.