Príbeh: Chantal v lakovkách na konci sveta

16. Jún 2015 · Autor: admin 

Tento príbeh o malom francúzskom dievčatku, kdesi v československom zapadákove tesne po 2.svetovej vojne, som počul prvýkrát ako dieťa. Ale odvtedy som ho počul alebo sám prednášal svojim deťom vo viacerých verziách. Nie žeby nebola ani jedna z nich pravdivá, ale každý diel hovoril ako keby o ďalšom dejstve. A tak sa pokúsim všetky verzie zhrnúť do jedného príbehu. Detičky moje (a nielen šurická rodina), čítajte a korigujte…

Začnem s tým, že Chantal  je vymyslené meno, lebo „Notre“ tente de France est vivanté („Naša“ teta z Francúzska ešte stále žije a má teraz v júni presne 80 rokov)! A nerád by som sa jej nejako dotkol, lebo príbeh, ktorý vyrozprávam, patrí v jej živote paradoxne stále medzi bolestné, ale zároveň aj medzi najkrajšie spomienky.

No, tak najprv začnem historickými reáliami: Po konci 2.svetovej vojny (1945-46) behalo v uliciach Paríža tisíce bezprizorných alebo z chudobných rodín pochádzajúcich detí. Medzi ne patrila aj naša Chantal, ktorá po príchode na železničnú stanicu kdesi na konci civilizovaného sveta, síce mala v kufríku zabalené krásne francúzske šatôčky, na hlave biely najmodernejší klobúčik  a na nohách úžasné lakované topánočky! Ale v žalúdku dieru- ako každý hladný človek po tisícoch kilometrov a niekoľko dní strastiplnej cesty vlakom. To takto medzinárodný Červený kríž posielal siroty do krajín, kde síce tiež bolo vojnou zruinované hospodárstvo, ale kde boli aspoň základné potraviny- pretože tu ešte fungovali súkromní maloroľníci- medzi ktorých patril aj môj starý otec.

A tak v jedno krásne ráno leta 1945, sa starý otec vybral so Šuríc vozom, ktorý ťahali dvaja hnedí  pejkovia, na neďalekú stanicu. Na voze sedela aj moja budúca mamina, vtedy 10-ročná Mancika. Keď zbadala Chantal, tak rýchlo k nej pobehla a chcela ju tak po maďarsky vystískať a vybozkávať. Chantal, zbadajúc malé zafúľané bosé dievčatko, len otrčilo svoje líčko a vystrelo rúčky v obrane proti dotieravcovi. Hja, francúzska výchova…

Po naložení kufríkov na voz Chantal len vykríkla „l´avant“ a ukázala na miesto vpredu na lavičke vedľa starkého. Mancika tak zostala sedieť sama na korbe medzi senom a vidlami.  Po ceste dolu kopcom Chantal len vzdychala „le chemin“ a až z francúzsko-českého slovníka sa neskôr dozvedeli, že má problémy so stavom cesty. Cesty?! To bola vtedy len kameňmi vydláždená lesná cestička do Šuríc zo stanice v Hajnáčke.

Po príchode do gazdovského domu sa Chantal s noblesou vybalila a hľadala vypínač svetla, rolety na oknách a ďalšie vymoženosti modernejšej francúzskej spoločnosti. Keďže bolo horúce leto, všetky deti behali bosé po dedine,  poliach a okolitých lesoch. Mali už tak zhrubnuté chodidlá, že nejaký tŕň, skalky na „neceste“ alebo pŕhľava im už nič nespravili.  Deti šantili na stromoch, lúkach a čerstvo pokosených pastvinách či práve zožatých poliach. Ale Chantal bola z iného cesta… Každý deň si vytiahla svoje fajnové lakovky, nejaký pekný kúsok šiat z kufra a samozrejme proti úpeku nesmel chýbať ani jej snehovo-biely klobúčik!  Lenže, chyba lávky! Deti ju mali za príšerku, ak nie už z inej časti vesmíru, tak aspoň za čudnú cudzinku so smiešnou rečou. „Khrrr-ghrr-lllő“ ju vysmievali menšie deti, tie väčšie ju vodili po všetkých mlákach, krka-hájoch a nezabudli ju zaviesť aj do kravínov či kurínov… Chudinka Chantal- predstavte si ju v lakovkách, čipkovaných šatočkách a v bielom klobúčiku v kravíne! Domov vždy prišla s plačom a so špinavými časťami svojho oblečenia. Mancika a rovesník bratranec Dežko hneď aj dostali hubovú polievku a museli Chantal pomáhať prať veci. Iba starý otec sa mierne usmieval a niečo si hundral o pomste Daladierovi (až na vysokej som pochopil, že hovoril o francúzskom zradcovi, ktorý vydal 1.ČSR Hitlerovi). Stará mama však tvrdo prikázala obom pokrvným oplanom odteraz chrániť Chantal a naučiť ju všetko, čo vedia aj ostatné deti. A Chantal v lámanej nemčine vysvetľovala, aby nebola „Stolze princess!“ (pyšná princezná). Neviem, čo a či vôbec chudinka Francúzka rozumela, ale od tej doby začala aj ona chodiť bosá a pýtala si „S´il vous plait, pantalóns“ asi  gate ako ostatné deti…

Ale predsa si len Chantal zvykla, dokonca na konci leta už rozumela troška aj maďarsky. No, samozrejme deti sa na nej rehotali, ako sa pokúšala hovoriť a vyslovovať strašné maďarské hatlaniny ako „kurta körte, ókori ökör alebo őrölni megyünk örülve őrült örleményt a i.). Vtedy príkaz-nepríkaz, uťahovali si z nej aj Mancika a Dežko. Potom však prišiel september a deti mali ísť do školy, lenže žiadna sa nekonala, lebo jednoducho v dedine nebola. Maďarských učiteľov vyhnali a česko-slovenskí ešte neprišli, a tak Verneho prázdniny mohli pokračovať až do septembra 1946! Za ten rok sa Chantal naučila nielen celkom solídne hovorovú maďarčinu i nadávala maďarsky ako ostatné deti- už bez prízvuku, ale robila s nimi aj všetky detské dedinské pestvá. Nakoniec sa Chantal stala celkom obľúbenou kamarátkou, napriek jej francúzskym móresom (Silvüplé-silvalé, alebo mersí–mer ha akar), a tak si deti z nej aj neskôr uťahovali. Ale už s láskou voči „fransia“ kamarátke.

Napokon prišlo leto 1946 a pre Chantal si prišla nejaká jej neznáma „tente“, a tak nadišla aj chvíľa lúčenia. Všetky deti  ju išli vyprevadiť na stanicu- dva kilometre vzdialenú z dediny- samozrejme bosky. Chantal kráčala vznešene v lakovkách s nimi, len jej tente vzdychala na voze známe „„le chemin“ a deti sa jej vysmievali, že tu v dedine „nincs semmi l´kémény, iba kemény az út“  (nie je žiadny komín, iba je trasľavá cesta)! Na stanici všetky decká spustili nárek (a vo vagóne aj Chantal) ako keby trhali ich rodiny! Dlho bežali za vlakom po násype nedbajúc na ostré skaly a zakrvavené nohy…

V roku 1968, keď bola vo vtedajšom ČSSR uvoľnená politická situácia a aj hranice, Chantal prišla na návštevu Šuríc aj so svojimi deťmi. Ja sa na to už veľmi nepamätám (12-ročný chalan), ale iba na jej smiešny prízvuk v maďarčine, starú slovnú zásobu a ako sa zbehla celá dospelácka dedina. Všetci ju objímali  a chceli bozkávať. Samo, že Chantal len vytrčila ruky a francúzsky otrčila líce…

Autor: Viliam Vaš, ilustračné foto: internet

 

Publikované 16. 6. 2015

Comments

Jeden komentár - “Príbeh: Chantal v lakovkách na konci sveta”

  1. adminisrator - 20. Jún 2015 20:31

    Pekný článok.skoro ako rozprávka.

Musíš byť prihlásený, ak chceš vložiť komentár.