História Gemera: Pro Ecclesia et Pontifice

13. Máj 2015 · Autor: admin 

Pre cirkev a pápeža je to najvyššie záslužné vyznamenanie, ktoré udeľuje pápež pre civilné osoby, v tomto prípade bolo vyznamenanie udelené rodákovi z obce Jesenské. Narodil sa 26. marca 1872, jeho otec Győző Klopsch bol hlavným inžinierom (predpokladám, že do Jesenského prišiel z dôvodu nastávajúcej realizácie stavby železníc), matkou mu bola barónka Petronella Barkóczy.

Absolvoval cisársku a kráľovskú školu kadetov, po jej ukončení bol Vojtech Klopsch pridelený ako dôstojnícky čakateľ k 48 pešiemu pluku, tu sa stal 1. mája 1893 poručíkom. Ako nadporučík bol v roku 1896 prevelený do nemeckého 34 pešieho pluku. V roku 1902 si ho so súhlasom cisára adoptuje sestra jeho matky barónka Lujza Barkóczy, robí tak preto, aby zachránila vymierajúci šľachtický rod Barkóczy, a tak plné meno jej adoptívneho syna je odteraz Vojtech Klopsch-Barkóczy.

Dňa 1. novembra 1905 je ako kapitán pridelený k 1 pluku domobrany, odtiaľto je pridelený k ministerstvu obrany, kde sedem rokov vykonával funkciu pobočníka rôznym generálom a príslušníkom generálneho štábu. Počas tohto obdobia navštevoval školu dôstojníkov generálneho štábu a zároveň absolvoval právnickú fakultu v Budapešti, ktorú ukončil štátnymi skúškami. Dňa 1. januára 1915 sa stáva majorom, ale to už má za sebou prvé boje z veľkej vojny.

Po vypuknutí 1. svetovej vojny sa vracia späť k 1 pluku domobrany ako dôstojník generálneho štábu so zvláštnymi úlohami. Jeho pluk je pridelený k 77 pešej divízie domobrany, ktorá je zložená väčšinou, zo starších chlapov, otcov rodín. Táto divízia vykrvácala v bojoch na srbskom fronte v oblasti Mačva, keď sa cez polo ostrov Ciganlija chcela dostať k Belehradu. Dňa 22. septembra 1914, zdecimovaná divízia usadila na poloostrove  Ciganlija, kde našla 32 peší rumunský pluk dobrovoľníkov, ktorý bez vyhliadky na víťazstvo, tu zviedol svoj márny boj. Tu Vojtech Klopsch-Barkóczy dňa 23. septembra 1914 dostáva rozkaz, aby sústredil zvyšky pluku preplavil sa a zaútočil na Cigánsky ostrov, kde mal zmiesť protivníka.

Po žiadosti, aby mu zopakovali rozkaz písomnou formou, pokúsil sa prepraviť cez rieku Sávu. Cez jasný deň pričom nedisponoval ani jedným delom a ešte miesto pristátia mala pod paľbou srbská pechota, podporovaná delostrelectvom z Topčidaru, ktorá likvidovala ťažké člny už na začiatku ich pokusu o zdolanie rieky Sávy. Jeho čln síce nedostal priamy zásah, ale delostreleckou paľbou rozbúrená rieka im zatopila čln, aby sa zachránili v ťažkej výzbroji pred utopením, tak dal prevrátiť čln a pridržiavajúc sa ho, zdolali rieku, kde pozbieral zvyšky 32 rumunského dobrovoľníckeho pluku a dal rozkaz na ústup.

29. septembra 1914 dostáva rozkaz zaútočiť na Belehrad, ale po zdolaní Sávy ho zastavuje delostrelecká streľba z pevnosti Šabac, ktorá je taká silná, že nedokážu spustiť na hladinu rieky ani jeden čln. 1 októbra 1914 je jeho prápor priradený do brigády Filipa Hessen-Homburg, kde pôsobí ako predvoj a podniká útok na dedinu Glusč. Srbská armáda má vybudované trojpásmové obranné postavenie a nie v poradí za sebou, ale doslova nad sebou, na zemi, za násypom s ostnatým drôtom a na strechách domov ako aj na stromoradí v aleji. Keď prápor prešiel cez kukuričné pole, kde bol krytý pred zrakmi obrancov, tak zaútočil na drôtené zátarasy, kde padlo alebo sa ťažko zranilo 500 jeho príslušníkov. Aj keď na čele útoku bol major

Klopsch-Barkóczy tak neutrpel žiadne zranenie, akurát na čiapke a na krajoch kabáta boli priestrely. Po neúspešnom útoku bol pod jeho velenie priradený 38 peší prápor a 1 peší prápor českej domobrany. Opätovne bol podniknutý útok na Glusči, pod jeho vedením, český prápor pri útoku zaostal a tak útočiace jednotky boli zničené. Vojtech Klopsch-Barkóczy utrpel počas útoku v prvej línii ťažké zranenie chrbtice, z ktorého sa liečil dlhé mesiace, ale už nikdy nebol v úplnom zdravotnom poriadku, a tak sa pre neho priama účasť na vojnovom poli skončila. Neskôr dosiahol hodnosť plukovníka, vláda ho nominovala na post poslanca a zároveň pracoval na ministerstve vojny vo Viedni. V roku 1925 odišiel do dôchodku ako vedúci oddelenia vojenského archívu.

Dosiahnuté vyznamenania: Rád železnej koruny III. triedy, rád Františka Jozefa III. triedy, Signum laudis – vojenská záslužná medaila vo vojne, získal aj vojenskú záslužnú medailu v mieri, Pruský železný kríž II. Triedy, Pruský rád červeného orla IV. Triedy a mnoho iných vyznamenaní.

Autor: Vladimír Gondáš
Zdroj: Maďarský štátny archív
Fotografie sú ilustračné: http://cs.wikipedia.org/wiki/Pro_Ecclesia_et_Pontifice

 

Publikované 13. 5. 2015

Comments

Musíš byť prihlásený, ak chceš vložiť komentár.